Feratová expedícia v Dolomitoch - 23.-28.7.2018

Cieľom feratovej expedície pre rok 2018 boli Dolomity, konkrétne Lienzské a Sextínske Dolomity. Čakali nás dlhé treky vyšperkované horskými feratami.

V pondelok sme sa najprv presunuli autom do oblasti Lienzských Dolomitov, priamo nad mesto Lienz. Chceli sme tam stráviť 2 dni a preliezť čo najviac ferát. Bohužiaľ na chate Karlsbaderhütte sme zohnali ubytovanie len na jednu noc. Z parkoviska pri chate Dolomitenhütte (cesta je spoplatnená – 8 EUR) sme stúpali po chodníku Rudl-Eller-Weg. Nad lúkami, kde začínajú skaly, sme si výstup spestrili prechodom krátkej feraty Piccola Ferrata, ktorá je vedená hrebienkom nad chodníkom, na ktorý sa znovu vracia.

Tesne pred chatou sme stretli 2 rodinky, ktoré so 4 deťmi chceli ďalší deň urobiť nejaké túry v okolí chaty. Chata bola plne obsadená a hrozil im návrh späť do údolia. Nakoniec sa pre nich našli 3 voľné postele a museli sa trochu potlačiť. Nebol čas na nejaké túry alebo feraty a tak sme deťom navrhli, že ich zoberieme na kratučkú feratu nad plesom zvanú Wet Foot. Ferata je vedená pár metrov nad plesom a je obtiažnosti B s jedným krátkym C úsekom. Deti sme navliekli do úväzov, dali sme im prilby na hlavy a išlo sa. Ferata sa im veľmi páčila a dali sme si ju tam aj späť. Všetkým sa to páčilo a spokojne sme išli na dobrú večeru. Po večeri sme chvíľu všetci posedeli pri vínku a pivku.

Ráno po dobrých raňajkách sme sa vybrali na dve feraty, ktoré sú v blízkosti chaty. Najprv sme vyliezli feratou Laserz-klettersteig (obtiažnosť D) na vrchol Kleine Laserzwand  (2568 m). Je to veľmi pekná ferata, dobre odistená a vedená v dobrej skale.

Po krátkom oddychu sme sa vybrali na klasickú hrebeňovú feratu Sepp Oberlechner Gedächtnis Kletterweg nazývanú aj ako Panorama Steig (obtiažnosť C/D). Je to dlhá ferata, keď stále niečo zliezate a vyliezate. Feratou sa vylezie na najvyšší vrchol Lienzských Dolomitov – Gr. Sandspitze (2772 m).

Bola to nekonečná túra s dlhým a nepríjemným zliezaním na chatu. Schádzali sme ďalšou feratou Gebirgsjägersteig (obtiažnosť B/C). Tomáš sa začínal cítiť dosť zle kvôli začínajúcej alebo doznievajúcej viróze. Po krátkom obede nás ešte čakal zostup k autu, presun do Talianska a výstup na Rifugio Berti. Z chaty sme zostupovali príjazdovou cestou, na ktorej sme obdivovali cyklistov šliapajúcich na chatu. Hlavne tých bez e-bikov, pretože prevýšenie a sklon bol dosť veľký. Autom sme sa presunuli za niečo vyše hodiny do Talianska a zaparkovali pri chate Lunelli. Chatárku sme poprosili, nech dá na chatu Berti vedieť, že sme na ceste.

Kamenistým chodníkom za svitu čeloviek sme dorazili na chatu Berti, kde sme dostali rýchlo jasnú odpoveď – žiadne jedlo, žiadna sprcha. Umiestnili sme sa do lágru, ktorý sme mali prakticky pre seba, pretože tam bol jeden človek. Boli sme dosť unavení a spotení a padlo rozhodnutie – dáme si studenú sprchu! No bol to zážitok, aj pre sprchujúcich sa, aj počúvajúcich vďaka rôznym výkrikom a vzdychom. Skoro ako z erotického filmu. Bola to neskutočná sranda a my sme sa uložili čistí a vysmiati spať.

V stredu sme si pospali dlhšie, pretože predchádzajúci deň bol skutočne dlhý a náročný. Čakal nás však nemenej náročný prechod časti masívu Monte Popera. Z chaty Berti sa chodí na chatu Carducci feratami Aldo Roghel a Cengia Gabriella. Ferata Roghel je technicky náročnejšia (obtiažnosť C/D) a Cengia Gabriella je nesmierne dlhá (obtiažnosť B/C). Najvyšší bod feraty Aldo Roghel je dobre viditeľný priamo z chaty Berti, je to štrbina Forcella trale Giuglie.

Najprv sa treba prepracovať suťoviskom a rampou k samotnému nástupu feraty, ktorej najzaujímavejšia časť je komín. Zostup na druhej strane bol dlhý a náročný. „Zlaňovali“ sme po fixnom lane dlhý časť až sme prišli na chodník smerujúci k ferate Cengia Gabriella. Po pretraverzovaní suťoviska sme vyšli na police, ktoré zdiaľky vyzerajú veľmi exponovane.

Nasledoval nekonečný pochod policami masívu Monte Giralba. Išli sme primeraným tempom prispôsobujúc sa chorému Tomášovi. Ten to riskol a išiel s nami, aj keď sa necítil dobre. Po dlhých hodinách pochodu sme zbadali chatu Carducci. Ešte nás čakal nepríjemný zostup a krátky výšvih na chatu. Tu sme si konečne odfúkli a prišli sme včas na večeru. Pri ubytovaní nás čakal šok – ešte sme nezažili trojposchodové postele s minimom miesta. Dúfali sme, že noc nejako prežijeme na izbe s 20+ spáčmi.

Ráno bolo opäť nádherné a my sme prežili noc J V plnej zostave sme smerovali na chatu Lavaredo pod svetoznáme Tre Cime. Vybehli sme do sedla Forcella Giralba, pretraverzovali masív Cima Dodici (nem. Zwölferkofel) a v šotoline vystúpali do sedla Forcella Croda dei Toni alias Zwölferscharte. Tu sa nám ukázali nádherné výhľady na juh, do centrálnej časti Dolomitov.

Pohodlným chodníkom sme zostúpili na štrkovo-kamenistú cestu spájajúcu chaty Auronzo, Lavaredo a Pian di Cengia alias Büllelejochhütte. Obišli sme masív Croda Passaporto a po záverečnom výšvihu na „turistickú magistrálu“ sme uvideli masív Tre Cime a chatu Lavaredo pod ním. O chvíľu sme sa ubytovali v nádhernej izbe s vankúšmi a paplónmi. Akýto kontrast s predchádzajúcim ubytovaním! Tomáš zostal na chate a liečil sa. Zvyšok expedícioe sa vybral na chatu Locatelli známu ako aj Drei-Zinnen-Hütte. Chceli sme vyliezť dve feraty, ale kvôli nedostatku času sme si vybrali len feratu vedúcu na Monte Paterno. Tá je zaujúmavá tým, že začína tunelom vykopanom počas 1. svetovej vojny. Takže nezabudnúť čelovky! Prešli sme tunel a feratou sme vyšli do sedla Gamscharte.  A tam boli mraky ľudí, ktorí ako keby čakali na výstup na samotný vrchol. Mnoho ľudí schádzalo a ďalší čakali na výstup. Našťastie si Martin všimol, že výstupová a zostupová trasa sa rozdeľuje hneď na začiatku. Tak sme tam nečakali a šplhali po lane hore. Z vrcholu Monte Paterno sme mali nádherné výhľady.

Zostupová trasa zo sedla vyzeralo veľmi exponovane a hlavne v suťovisku,  preto sme zišli rovnakou cestou, akou sme išli hore. Na chate Locatelli sme si dali pivko a fičali sme na našu chatu, pretože sa blížil čas večere. Večera  a vínko boli skvelé ako aj celý deň.

Náš pobyt v Dolomitoch sa pomaly blížil ku koncu a tak sme museli uzavrieť kruh resp. okruh. Čakal nás dlhý pochod s čerešničkou na torte. Tou bola zaistená cesta Alpinisteig, ktorá bola vybudovaná počas 1. svetovej vojny talianskymi vojakmi. Je dosť podobná ceste Cengia Gabriella, pričom sú z nej taktiež krásne panoramatické výhľady. Najprv sme známou cestou museli vyšliapať do sedla Forcella Croda dei Toni alias Zwölferscharte. Zazvonili sme na zvonček, ktorého zvuk sa rozliehal do ďaleka. Opäť sme traverzovali suťovisko pod Cima Dodici alias Zwölferkofel. Ďalej sme nešli do sedla Giralba nad chatou Carducci, ale sme sa vybrali na protiľahlú stranu údolia. Okolo malého plesa Eissee popod steny Monte Giralba di Sopra sme išli chodníkom v suťovisku. Kúsok za vodopádom vytekajúcim z doliny pod Monte Popera sa chodník zarezáva do skalných stien. Pohľad na chodník je úchvatný a niekedy dychberúci. Z diaľky vyzerá veľmi exponovaný a miestami snáď nepriechodný. Táto časť chodníka je príkladne zaistená, ale obtiažnosť je A maximálne A/B. Zaujímavou časťou je zárez, v ktorom bolo treba prekonať snehové pole.

Toto miesto bolo tiež dobre zaistené a stvorené na expresívne fotografie. Čoskoro chodník prechádzal opäť suťoviskami a už menej strmými svahmi. V sedle Forcella Undici alias Elferscharte sme si dali obedňajšiu prestávku. Čakal nás len krátky výšvih do ďalšieho sedla Passo della Sentinella alias Sentinellascharte. Respektíve Dušan si myslel, že to bude tak na 15-20 minút. No nakoniec sme šliapali a liezli jednoduchou feratou, niekedy poza zvyškov snehu, viac ako hodinu. Mapa vie niekedy pekne skresľovať. Úspešne sme dorazili do kedysi vojensky strategického sedla Sentinella a pozerali sme sa na zostupovú trasu a v diaľke na chatu Berti. Tušili sme, že zostup nebude zadarmo a hlavne bude dlhý v nepríjemnej suti.

A tak aj bolo. Po dlhom, priam nekonečnom zostupe sme vyzerali, ako keby sme sa práve vrátili zo stavby. Topánky boli pokryté bielym prachom a plné drobných kamienkov. Pri malom pliesku povyše chaty sme už boli v pohode a spokojne sme prišli na chatu. Chata bola plná ako sme pred víkendom očakávali. Po dobrej večeri a dobrom vínku sme si zahrali karty a išli sme zmordovaní spať.

Po nočnom daždi bola sobota ako vymaľovaná. Po raňajkách sme zišli dolu k autu a naplánovali sme si ešte jednu krátku feratu kúsok za Lienzom. Je to v malej tiesňave Pirknerklamm. Auto sme odparkovali v malej obci Unterpirkach a stúpali sme popri potoku okolo starých mlynov k začiatku feraty. Ferata obtiažnosti C je vedená po balvanoch v tiesňave, má 3 lanové mosty, pričom jeden je veľmi zaujímavý. Je tvorený tromi lanami a 4. lano slúži na istenie. Istiace lano je veľmi vysoko a preto sú z neho spustené 2 krátke pomocné laná, do ktorých treba scaknúť karabíny. Problém je, že sa k nim nedostanete, lebo sú v strede mosta a nedajú sa posunúť na začiatok. Tomáš je trochu nižší, tak to vyriešil spôsobom, že nohami sa posúval po lanám, ktoré slúžia na pridŕžanie sa rukami. J Martin si pod umelým vodopádom zaplával a užíval si prírodné jacuzzi. Nad vodopádom pred poslednou časťou feraty sme sa vykúpali v studenom potoku všetci. Po chodníku vedúcom na vrchol Hochstadel sme zbehli naspäť k autu a už nás čakala len cesta domov.

Dolomity sú úžasné. Vyliezli sme feraty ako v Lienzských, tak aj v Sextínskych Dolomitoch, obdivovali nádherné panoramatické výhľady, keďže sme mali dokonalé počasie. Je to miesto, kam sa chce každý turista vrátiť a vždy objaví niečo iné, krásne a úžasné.