Feratová expedícia v Dolomitoch - 20.-24.7.2019
Uplynul rok a vrátili sme sa na feraty do Dolomitov. Tentoraz vo veľmi oklieštenej zostave. Partia, Dušan a Peter, si to pekne užila a vyliezla krásne, horské feraty, nastúpala veľa výškových metrov a našliapala mnoho kilometrov. Termín expedície sme posúvali sledujúc vývoj počasia, aby sme mali šancu liezť každý deň.
V sobotu skoro ráno sme vyrazili smer talianske Dolomity. Poobede sme dorazili do kempu Olympia, kde mali práve siestu. Na nič sme nečakali a vybrali sme sa na feratu E. Bovero vedúcu na vrchol Col Rosa (2166 m). Bolo zamračené a hrozil dážď. Ak by začalo pršať, tak by sme to otočili. Nakoniec nás to pustilo až na vrchol, kde sa nádherne vyčasilo a mohli sme sa kochať výhľadmi na všetky okolité masívy rozložené v okolí Cortiny d'Ampezzo. Za pekného počasia sme zišli dolu a našli sme si miesto v kempe pre náš stan a auto. Kemp Olympia je výborne vybavený, naše miesto bolo neďaleko studne s pitnou vodou a umyvárok. Reštaurácia s malým obchodom bola tiež blízko. Počas stavania stanu začalo mrholiť a v noci sa prihnala búrka s riadnym lejakom. Stan vydržal nápor vetra aj vody a v nedeľu ráno sme vstali do zamračeného dňa.
Prvé dni mali byť podľa predpovede počasia najhoršie. Hrozili prehánky a búrky. Autom sme sa presunuli ku chate Dibona, kde už bolo dosť áut. Mali sme výhľad na vysoké steny Tofany de Rozes, čo bol náš cieľ. Konkrétne sme chceli vyliezť feratou Giovanni Lipella na vrchol. Najprv treba prejsť popod masív k nástupu zaisteného tunela Castelleto. Tunel bol vykopaný počas 1. svetovej vojny. Čelovky boli nevyhnutnosťou, pretože tunel je celkom dlhý a stále stúpa smerom hore. Koniec tunela je smerovaný na opačnú stranu, kde končí údolie Val Travenanzes. K začiatku feraty Lipella treba prejsť policami typickými pre Dolomity. Ferata je dobre odistená a lezecké pasáže sa striedajú s ďalšími policami. Zamiešali sme sa do skupiny starších talianskych turistov, ktorí spievali počas výstupu rôzne talianske hity. Za koncom feraty treba ešte šotolinovým hrebeňom vystúpiť na samotný vrchol - Tofana de Rozes (3225 m). Keď sme vystúpili na vrchol, tak sa poriadne zatiahlo a juhozápadným smerom sme už videli "záclony" dažďa a blesky. Všetci sme húfne začali zostupovať k chate Rifugio Giusanni. Zostup bol zdĺhavý v suti, niekedy cez skaly a snehové polia. Búrka sa našťastie zmenila na mrholenie a ľahký dážď. Posilnili sme sa na chate, pričom sa vyčasilo a začalo prudko svietiť slnko. Kým sme zišli naspäť k autu, bolo sme úplne suchí. Dorazili sme do kempu a nasledoval rituál, ktorý sme opakovali počas ďalších dní - chladenie chodidiel v ľadovej vode potoka popíjajúc pivo, sprcha a pizza v reštaurácii.
Tretí deň expedície sme strávili opäť v masíve Tofana, ale tentoraz severnejšie. Cieľom bolo preliezť feratu G. Olivieri na Punta Anna a ďalej vyjsť feratou G. Aglio až na vrchol Tofana di Mezzo (3244 m). Začiatok bol podobný ako deň predtým - autom k chate Dibona. Odtiaľ pekným chodníkom na chatu Pomedes, nad ktorou je nástup na feratu Olivieri. Ferata je veľmi príjemná, dobre zaistená a viac-menej kopíruje hrebeň, ktorý končí na vrchole Punta Anna (2731 m). Z Punta Anna sa dá zísť ku chate Giusanni alebo pokračovať až na Tofana di Mezzo. My sme chceli vystúpiť až na vrchol. Táto časť výstupu je opäť typicky dolomitská. Police striedajú výšvihy a je to celkom dlhé. Vrcholovú stanicu lanovky máte skoro na dosah a predsa treba ešte hodný čas liezť a šliapať. Na vrchole sme si užívali krásne počasie a nekonečné výhľady na ďalšie štíty Dolomitov. Po tradičnej fotke pri kríži sme jednoduchým chodníkom zišli k vrcholovej stanici lanovky a kúpili sme si lístky. Rozhodli sme sa, že vystúpime až na druhej medzistanici Col Druscie. Pri výstupe z lanovky na prvej medzistanici Ra Vales by sme museli ešte preliezť zaistenú cestu Sentiero Olivieri a my sme mali už lezenia dosť. Náš variant nebol vôbec zadarmo. Najprv sme museli zísť dolu na parkovisko pri sedačkovej lanovke. Odtiaľ dlhým stúpaním najprv v krásnom lese a neskôr pod skalnými stenami sme vyšli k chate Duca d'Aosta. Tu sme si trochu oddýchli, dali sme si radlera a pokochali sme sa neskutočnými výhľadmi. Čakalo nás posledné stúpanie ku chate Pomedes. Boli sme už riadne uťahaní, ale to nám nebránilo, aby sme posledné metre doslova šprintovali. Záverom túry bol zostup ku chate Dibona, kde sme trochu poblúdili. Nastúpali sme prakticky 2000 výškových metrov, prešli viac ako 15 km a preliezli dve feraty. Celkom výživný deň to bol. Záver dňa bol ako vždy - autom do kempu a kempový rituál - chladenie nôh, sprcha a pizza.
Štvrtý deň sme sa vybrali na druhú stranu údolia a to do masívu Monte Cristallo. Cieľom bola ferata M. Bianchi na Cristallo di Mezzo (3154 m) a legendárna zaistená cesta Sentiero Ivano Dibona. Vedeli sme, že to bude náročné, preto sme sa na začiatok vyviezli lanovkou ku chate Son Forca. Po kávičke a grape sme začali stúpať nepríjemným žľabom do sedla Forcella Stounies. Vo vrchným častiach žľabu boli ešte zvyšky snehových polí, ktoré nás spôsobovali určité obavy. Nakoniec sme týmito snehovými poliami stúpali hore radšej ako v suti, ktorá nám utekala spod nôh. Slušným tempom sme vyšli do sedla a na terase zavretej chaty Lorenzi sme sa nastrojili a začali liezť feratu M. Bianchi. Je to krásna ferata a po celý čas sme mali parádne výhľady. Dokonca boli vidieť aj Vysoké Taury s Grossglocknerom. Pri malom vrcholom kríži sme si odpočinuli a po chvíli sme začali zliezať dolu tou istou cestou. Vrchná časť sa dá zchádzať aj jednoduchším chodníkom, ale kvôli snehovým poliam sme zvolili radšej istotu feraty. Opäť sme boli pri chate Lorenzi a prešli sme na druhú stranu sedla, kde začína zaistená cesta Sentiero Ivano Dibona. Neďaleko sedla je známy visutý, drevený most. Za mostom má cesta charakter hrebeňovky. Na jednom mieste sme si spolu so španielskou skupinou nevšimli odbočky, ktorá bola obrovská. Zviedol nás široký chodník, ktorý skončil na bezmennej veži. Vrátili sme sa k odbočke a opäť systémom políc sme prišli do sedla Padeon. Tu boli pozostatky opevnení z 1. svetovej vojny. Po krátkom odpočínku, keď Peter stihol nakŕmiť vtáky, sme sa vydali na záverečnú časť, ktorá kopírovala hrebeň. Z hrebeňa sme sa spustili do sedla Forcella Alta, kde sa ceste vetví. Cesta Ivano Dibona pokračovala severozápadným smerom a my sme sa spustili dolu novou cestou, naspäť ku chate Son Forca. Mali sme obavy z nepríjemného zostupu v suti, ale obavy sa našťastie nenaplnili. Zostup bol vedený bočným hrebeňom, ktorým sme bezpečne zostúpili na nie strmé suťové polia a neskôr krásnym lesom sme prišli na zjazdovky pod chatou Son Forca. Zostupovali sme chodníkom smerujúcim do sedla Passo Tre Croci a na záver sme po zjazdovke prišli späť na parkovisko pri lanovke Rio Gere. Túra to bola znovu super výživná, keďže sme šliapali 11 hodín a nastúpali 1550 výškových metrov. Nasledoval tradičný rituál, tentoraz trochu v neskoršom čase.
Po štvrtom dni sme boli riadne unavení a pri zostupe sme sa dohodli, že posledný deň urobíme len ľahkú túru bez lezenia. Večerná sprcha nás osviežila a plán sa náhle zmenil. Na záver sme si dali náročnú feratu Sci Club 18. Ráno sme rýchlo zbalili stan, nahádzali všetky veci do auta, zhltli rýchle raňajky a presunuli sme sa do centra Cortiny, odkiaľ štartuje lanovka Faloria. Na medzistanici sme jediní vystúpili, čo znamenalo, že budeme na ferate sami. Lesným chodníkom sme prišli pod skalné steny a už sme stúpali prudko hore. Ferata má obtiažnosť D, takže si aj ruky dobre zamakali. Feratu sme mali sami pre seba, nik nás nebrzdil a ani my sme nikoho nebrzdili. Onedlho sme boli na plošinke, kde končí ferata a je odtiaľ krásny výhľad na Cortinu a masívy nad mestom. Výhodou tejto feraty je, že dolu sa zveziete lanovkou a nemusíte zostupovať strmým chodníkom. Na parkovisku sme sa prezliekli do cestovného oblečenia a čakala nás dlhá cesta domov.
Dolomity nesklamú asi nikdy, hlavne keď je dobré počasie. Nad Cortinou je veľké množstvo chodníkov, ferát a chát, ktoré sa oplatí prejsť, preliezť a navštíviť. My sme si zaliezli v tých najznámejších a najnavštevovanejších častiach. Ešte nám zostalo čo to prejsť a preliezť, ako napríklad okruh Sorapisu, Monte Antealo, Averau, Nuvolau, Pelmo a ďalšie dolomitské štíty a vrcholy.
Fotogaléria:
- Log in to post comments
