Julské Alpy - 4.-7.7.2013

Pravidlo - každý mesiac jedna expedícia - sa nám podarilo dodržať aj v júli. Využili sme štátny sviatok a rozhodli sa pre adrenalín v Julských Alpách. Čakala nás kombinácia turistika - feraty - lezenie - rafting - kaňoning. Plán bol ako vždy veľmi ambiciózny a prvýkrát sme ho dodržali do bodky. Po príchode do Slovinska, konkrétne do obce Bovec, sme absolvovali rafting na rieke Soča. Druhý deň sme vyliezli na Mangart a po návrate absolvovali kaňoning v kaňone Sušec. Tretí deň po prechode na druhú stranu hôr sme vystúpili na najvyšší vrch Slovinska - Triglav. Štvrtý deň sme zišli dole a prášili domov.

Prvý deň - 4.7.2013, príchod do Bovca a rafting

Ráno sme vyrazili zo Zelenča na cestu v zložení Mirka, Tomáš a Dušan. Rišo sa bohužiaľ nepridal a mohol ľutovať. Po pokojnej ceste Rakúskom sme za Villachom zatočili vľavo smer Taliansko, kontrétne Tarvisio. Toto mestečko bolo Tomášovi (čisto teoreticky, pretože on zabúda, kde a kedy bol) a Dušanovi známe. Boli tam jeden deň lyžovať, keď trávili pre pár rokmi jarné prázdniny v Slovinsku bývajúc v Bovci a lyžujúc na Kanine. Po známej horskej ceste sme sa štverali autom do sedla, ktoré  tvorí hranicu medzi Talianskom a Slovinskom. Zo sedla sme prudko klesali cez osadu s názvom Strmec na Predelu, ktorá vyjadruje skutočne strmú cestu dolu do údolia pod Mangartom. Po chvíli sme dorazili do obce Bovec a začali sme hľadať tú najlepšiu agentúre pre adrenalínové športy na vode. Zaujímal nás hlavne rafting a kaňoning. Hneď druhá agentúra sa nám zapáčila, pretože nám ponúkli v cene 70 EUR na osobu rafting, kaňoning a ako bonus zvečnenie všetkého na video. Ako sme zistili, agentúra bola maďarská a chlapci nám zohnali aj ubytovanie na 2 noci v Bovci blízko ich základne. Z apartmánu sme mali výhľad na známe lyžiarske stredisko Kanin, kde sme kedysi lyžovali.

Po rýchlom ubytovaní sa a vybalení sme sa vrhli na prvú atrakciu - rafting. Marco, civilným povolaním kuchár v Budapešti, nás odviezol aj s raftom do miesto nástupu Srpenica. V čase nášho pobytu bola nízka hladina vody v rieke Soča, takže všetky rafty začínali v Srpenici a končili v Trnove. Na vode bolo dosť Čechov na raftoch a hlavne kanoe. Voda bola pokojná ako aj celá jazda. Len v dolnej časti bolo viac kameňov vo vode a bolo to technicky trochu viac náročnejšie, ale nič tragické. Čiže adrenalín sa veľmi nevyplavoval do žíl, ale zato sme si vychutnávali krásnu prírodu. Počas jazdy sme zastali v jednom mieste s hlbším korytom, prevrátili raft a šmýkali sme sa ním dolu do rieky. Prúd bol celkom silný a najviac nám dalo zabrať vrátiť sa späť a znovu a znovu sme sa šmýkali ako deti. Bol to prírodný malý tobogán. Celkovo sme z raftingu boli nadšení, hoci to nebolo vôbec náročné, skôr upokojujúce. Voda nám osviežila po dlhej ceste a nabudila do ďalších dní, keď o adrenalínové akcie a zážitky nebola núdza.

Druhý deň - 5.7.2013, výstup na Mangart a kaňoning

Po pokojnej noci sme sa ráno vydali autom smer Mangrtská cesta. Je to najvyššie položená cesta v Slovinsku. Krátko po odbočení zo štátnaj cesty sme museli zaplatiť poplatok, ktorý sa používa na údržbu tejto cesty. Čakalo nás niekoľko serpentín a prírodných tunelov, kým sme vyšli pod Mangart. Nemohli sme zaparkovať úplne navrchu cesty z dôvodu zosuvu skál. Skaly už boli z cesty odpratané, ale držali sme sa odporúčania zaparkovať na nižšie položenom parkovisku. Takto sme museli šlapať niekoľko desiatok výškových metrov viac. Po výstupe do sedla pod Mangartom sme sa postili na taliansku stranu a zostúpili sme k bivaku Nogara. Okolo skromnej chatky sa pásli ovce a stretli sme tam Slovákov, ktorí sa tiež chystali zdolať feratu Via Italiana.

Nástup na feratu bol zaujímavý, pretože sme museli veľmi opatrne prejsť po snehovom náveji. Ferata bola veľmi pekná a stredne obtiažna s niekoľkými peknými vzdušnými časťami. Feratou sme vyšli späť na snehové polia pod Mangartom a už sme zbadali slovinská feratu, ktorou sme sa chystali vyjsť na Mangart. Slovinská ferata je v dolnej časti vedená v štrbine, kde bolo ešte dosť snehu a v niektorých pasážach boli oceľové laná pod snehom. vtedy sme museli voliť inú trasu. Prekonať niektoré snehové žlaby bolo dosť náročné. Ako ponaučenie respektéve dôsledok tejto expedície bolo zakúpenie turistických mačiek a lana hneď po návrate zo Slovinska. Takže sme sa museli spoľahnúť len na naše ruky, nohy a dávať si veľký pozor. Mirka to otočila pre veľkým snehovým žlabom, kde to mala s nami idúca rakúska dvojica veľmi náročné. Tí nakoniec vyliezli až na vrchol, ale Mirku odradil spôsob lezenia. Bolo to správne rozhodnutie, pretože na horách neradno preceňovať svoje schopnosti. Tomáš to zapichol asi 50-100 výškových metrov pod vrcholom, keď ho takéto lezenie už nebavilo. Keby vedel, že je tak blízko, tak by vrchol určite dal. Takže na vrchol vyšiel len Dušan. Zostupová trasu sme volili takú istú ako výstupovú, pretože sme nevedeli ako vyzerá druhá talianska trasa. Ďalší turisti zostupovali aj talianskou trasou a vraj sa šmýkali po snehu dole. Následne sme rýchlo zostúpili až k autu, pretože sme trochu meškali a čakal nás kaňoning.

S polhodinovým meškaním sme dorazili na apartmán, rýchlo sa prezliekli a už sme frčali s Modim (našim inštruktorom) do kaňonu Sušec. Po oblečení sa do neoprénu sme museli šlapať do kopca na začiatok našej zábavy v divokej vode. Modi skákal z kameňa na kameň ako srnka a my sme ledva ťahali nohy. Nakoniec sme predsa len vyšli na začiatok a začali sme spúšťať po potoku dole. Skákali sme do malých jazierok, šmýkali sa na prírodných tobogánoch a na záver sa Modi rozhodol, že nás zoberie aj na 12-metrový vodopád. Keď sme nakukli do diery, kam sa máme šmyknúť, nebolo nám všetko jedno, ale adrenalín zvíťazil. Po perfektnom "slajde" sme sa presunuli kďalšiemu a tu sme sa dozvedeli, že toto je ten 12-metrový. Prvá šmyklávka mala "len" 6 metrov. Dopad sme ani nevideli, pretože to bolo za skalným prahom, takže sme leteli do neznáma. Bolo to perfektné! Všetci sme to zvládli bez akejkoľvek ujmy na zdraví, dokonca aj Mirka sa dala "ukecať" a s piskotom skočila dolu. Celým kaňoningom sme boli nadšení, bolo to niečo nové a adrenalínové. Uťahaní a plní zážitkov sme padli do postelí, pretože nás čakal ďalší náročný deň a skorý budíček.

Tretí deň - 6.7.2013, výstup na Triglav

Ráno sme vstávali o 6.00, aby sme sa rýchlo dostali na druhú stranu Julských Álp a začali výstup na najvyššiu horu Slovinska - Triglav  (2864 m n.m.). Z Bovca sme sa vydali smerom na Krajnsku Goru cez sedlo Vršič. Najprv sme dlho stúpali cez serpentíny do sedla a následne klesali až do Krajnskej Gory. Po približne 2 hodinách sme dorazili na parkovisko blízko chaty Aljažev dom. Prebalili sme si veci respektíve zabalili sme si len potrebné veci a vydali sa na dlhý pochod. Na Triglav sme si zvolili samozrejme najťažší možný výstup cez sedlo Luknja a feratu Bamberg. Za chatou Aljažev dom sme museli prejsť cez množstvo popadaných stromov, ktoré strhla lavína. Samozrejme sme sa zastavili pri pamätníku padlých partizánov (gornikov), kde sa prakticky každý fotí. Ďalej stúpali popri potoku Bistrica, cez suťové polia až sme dorazili do sedla Luknja. Cestou sme mali po ľavej ruke monumentálnu severnú stenu Triglavu, ktoré je vraj 800-1000 metrov vysoká a až 3 km dlhá. V sedle Luknja sme pokecali so španielmi, obliekli sme si sedáky a vrhli sa na feratu.

Ferata bola príjemná bez kritických úsekov. Následne sme šlapali po chodníku, sem-tam zapojili ruky pri voľnom lezení. Spočiatku bolo polooblačno, neskúr sa zatiahlo a aj trochu spŕchlo. To sme už vyšli na náhornú plošinu a cez snehové polia sme sa blížili k poslednému istenému úseku v Triglavskej štrbine. Tu to bolo opäť dosť adrenalínové, keďže niektoré istené úseky boli kompletne pod snehom a my sme museli šlapať v strmom snehom žlabe. Na záver sme po krátkom lezení dosiahli cieľ nášho výstupu - Triglav. Triglav je známy aj zvláštnym označením vrcholu, ktorým je plechová búda v tvare rakety. Volá sa Aljažev stolp. Tu sme mali hneď dvakrát smolu - bolo zamračené, takže výhľady sme nemali žiadne a Mirka stratila fotoaparát (čo sme zistili až dole).

Keďže sme boli už dosť unavení a blížil sa súmrak, vydali sme sa na zostup ku chate na Kredarici. Chatu sme videli prakticky počas celého zostupu a zdala sa nám tak blízko. No aj tak nám to trvalo dosť dlho, kým sme prišli do chaty. Chata nebola preplnená a my sme mali miesta rezervované. Po večeri sme si zahrali karty a išli na izbu. Trochu sme si priplatili a namiesto "lágru" sme dostali izbu len pre nás. Pri večeri sme zisťovali ako to vyzerá s cestou dolu. Mali sme 2 možnosti - Prag Pot alebo Tominškov Pot. Mladá česká dvojica vyšla cez Tominškov Pot a tvrdili, že tio bolo v pohode okrem jedného snehového žlabu, kde ale bolo natiahnuté lano. Bolo rozhodnuté  ako pôjdeme dolu.

Štvrtý deň - 7.7.2013, zostup z Triglavu a cesta domov

Ráno sme sa zobudili do dažďa, čo nás vôbec netešilo. Naštastie dážď po krátkej chvíli ustal, ale bolo dosť zamračené a nebolo ďaleko vidieť. Vydali sme sa po stopách, ktoré viedliprepokladaným smerom. Po chvíli sa stopy stáčali k severnej stene a to nebol ten správny smer. Vrátili sme sa späť a hľadali ten správny smer. Po krátkej chvíli sme našli. pridali sa k nám Česi, ktoré urobili tie nesprávne stopy. Spoločne sme zostupovali cez Tominškov Pot do údolia Vrata. Tominškov Pot je označená ako ferata, ale bola celkom jednoduchá, takže sme sa okrem jedného úseku ani neistili. Takto sme postupovali rýchlejšie. Dorazili sme aj snehového žlabu, ktorý bol dosť strmý a nebezpečný. Lano tam bohužiaľ nebolo a veľmi opatrne sme ho prešli. Keby sme mali lano, tak sa hodilo. Nakoniec sme šťastne prišli opäť k pamätníku s veľkou karabínou.

Na ceste domov sme sa ešte zastavili vodopáde Peričník. K vodopádu sa dá príjsť aj bližšie ako sme boli my, alebo sa dá prejsť aj popod vodopád. My sme už nemali dosť času, tak sme ho pozorovali len-tak z diaľky.

Expedícia Julské Alpy bol jednou z kľúčových expedícií roku 2013. Okrem ferát sme si vyskúšali aj vysokohorskú turistiku. Zobrali sme si ponaučenie, že do takýchto výšok bez lana a aspoň turistických mačiek už nepôjdeme. Bola to expedícia už v takých "ozajstných" Alpách, ktorá nás navnadila na ďalšie alpské končiare.

Dátum: 4.-7.7.2013

Účastníci: Dušan Gažo, Tomáš Gažo, Mirka Krajačová

Absolvované feraty:

Via Italiana (C/D)

Slowenischer Klettersteig (B, 1+)

Bamberg Pot (B/C, 2-)

Tominškov Pot (B, 1-)

Fotogaléria s popisom fotografií

https://plus.google.com/photos/105997985721072851518/albums/594770540763...