Turistika v Dolomitoch - august 2024

Po 10 rokoch sme sa opäť vybrali do krásnych Dolomitov a zobrali sme aj našich kamarátov, aby videli tú krásu. Našim centrom bolo údolie Val Gardena, konkrétne mestečko Selva alebo tiež Wölkenstein. Niekoľko túr sme urobili aj s rodinkou Paľka Haršányho, ktorá bývala vo vedľajšej dedinke Santa Cristina.

Jedinou nevýhodou Dolomitov je pre nás ich vzdialenosť, ale prekonali sme ju hravo. Cesta ubiehala veselo. Každé auto malo vlastnú vysielačku a rozdelili sme sa na sokolov a orlov. Aby sme nesedeli celý deň len v aute, tak za Lienzom sme si urobili prestávku a pozreli sme si roklinu Galitzenklamm.

Potom nás čakal už krátky úsek a ani sme sa nenazdali a už sme stúpali a klesali zo sedla Passo Gardena. Hlavy sme otáčali všetkými smermi a kochali sa pohľadmi na okolité štíty. Ubytovali sme sa v Garni Bonega a skočili sme na pivko a večeru. Dohodli sme si plán na ďalší deň, ktorý mal byť poobede upršaný.

Ráno bolo krásne a podľa predpovede sme si naplánovali kratšiu túru v okolí Selvy. Najprv sme prešli chodníkom do Santa Cristiny a popod lanovku Col Raiser sme vystúpali k odbočke na chatu Juac. Začalo sa zaťahovať a počas prestávky na chate Sangon padlo pár kvapiek. Nakoniec to bolo všetko na celý deň a predpoveď sa úplne nenaplnila.

Peknou šotolinou cestou sme prešli okolo jazierka Lec de Blej a už sme popíjali pivko na chate Juac. Od chaty sme zostupovali pekným, lesným chodníkom a keďže nepršalo, tak sme odbočili ku zrúcanine hradu. Vyšli sme až na hrad a pokračovali sme krížovou cestou ku kaplnke Cappella di San Silvestro. Od kaplnky to bolo už len pár sto metrov do nášho penziónu. Nakoniec to vyšlo na peknú túru v nádhernom prostredí. Poobede sme sa vybrali do najväčšieho mesta vo Val Gardene, do Ortisei.

Poprechádzali sme sa po meste, dali sme si kávičku a ochutnali sme aj taliansku zmrzlinu.

Na utorok sme si naplánovali túru cez masív Sassolungo. Ráno sme sa stretli s voderadskou úderkou pri údolnej stanici lanovky Ciampinoi. Na hornej stanici sme sa socializovali, pričom nás obsluhovala Slovenka. Zostúpili sme do sedielka a už sme pomaly, spolu s kravami, stúpali k legendárnej chate - Rifugio Emilio Comici. Tu si niektorí odskočili na toalety a vrátili sa neskutočným zázitkom. Že vraj také "hajzle" ešte nevideli.

Nabudúce budeme chodiť na chatové toalety a budeme ich hodnotiť. Expedícia sa bude volať Tour de Toilet. Pokračovali sme smerom k Passo Sella. Tu sme sa rozdelili. Niektorí sa vyviezli tzv. latrínovou kabínkou t.j. lanovka pre 2 stojace osoby ku chate Rifugio Toni Demetz a štyria športovci si to poctivo vyšliapali. Zastihol nás krátky dážď a po občerstvení na chate sme sa zapojili do dlhého sprievodu zostupujúcich turistov. Zostupovali sme veľmi pomaly, pretože niektorí turisti mali problémy na šmýkajúcom sa štrku. Bezpečne sme prišli na chatu Vicenza a vyšlo slniečko, takže sme mohli zostať vonku. Pekným chodníkom sme obchádzali masív Sassolunga a pri ďalšom rázcestníku sme si vybrali trochu horší chodník. Pali si to všimol a povedal mi, že sa musíme porozpráva, ale medzi "štyrma očami".

Na správny chodník sme prešli krátkym, štrkovým chodníkom a lúkami a lesom sme prišli k zatvorenej chate Sochers. Čakal nás strmý zostup zjazdovkou. Po chvíľi sme sa rozdelili a voderadčania odbočili do Santa Cristiny a my sme prišli na promenádny chodník do Selvy. Deň bol dosť dlhý, preto dobrá večera a vínko padlo vhod.

Na streda pripadol výstup na najvyšší vrchol masívu Sella - Piz Boe (3152 m). Jedinýkrát sme sa museli presúvať autom, inak sme využívali miestne autobusy, ktoré sme mali zadarmo. Opäť sme sa stretli s Haršányovcami pri údolnej stanici lanovky na Sass Pordoi a už sme sa viezli veľkokapacitnou lanovkou do mesačnej krajiny. Presne takto vyzerá celý masív Sella. Najprv sme si urobili množstvo fotiek s Piz Boe, Sassolungom a ostatnými okolitými štítmi.

Zišli sme k chate Rifugio Forcella Pordoi, kde sme si urobili prvú pitnú prestávku, aby sme neurazili boha Dolomitov. Mesačnou krajinou sme prešli na ďalšiu chatu Rifugio Boe, kde sme niečo zjedli a dali si kávičku. Pozerali sme, kadiaľ sa asi budeme štverať na vrchol. Šotolinovým chodníkom sme sa dostali pod strmú časť výstupu, ktorá je zabezpečená oceľovým lanom. Počas výstupu sme stretali množstvo ľudí a mnohí z nich nám na pozdrav odpovedali slovensky. Boli tam totiž 2 veľké skupinky od Prievidze. Po troche námahy sme všetci bezpečne vyšli na najvyšší vrchol masívu Sella a 4. najvyšší a najľahšie dosiahnuteľný vrchol v Dolomitoch.

Nasledovala chvíľa fotenia a začali sme zostupovať druhou stranou, taktiež oceľovým lanom bezpečeným chodníkom. V pohode sme prišli až na chatu Rifugio Forcella Pordoi, kde sme si dali zaslúžený obed. Čakala nás už len jazda lanovkou dolu, cesta späť a tradičná rutina - očista, dobrá večera a trochu vínka na záver dňa. Večer bol na námestí klavírny koncert Flying piano. Vypočuli sme si klasiku aj moderné piesne v klavírnom prevedení. Úchvatný záver dňa!

Posledný deň pobytu v Dolomitoch sme sa vybrali najprv autobusom do Santa Cristiny, taxíkom k lanovke Col Raiser a lanovkou na lúky pod Secedou. Na hornej stanici lanovky sme si dali niečo dobré, aby sme opäť neurazili bohov Dolomitov. Dohodli sme sa, že na každej chate si niečo dáme. Pali to po 100 metroch zmenil, že vraj na každej druhej chate. A keďže chaty boli od seba vzdialené menej ako 1 kilometer, tak to Pali zmenil, že na každej štvrtej si niečo dáme. Na chate Baita Daniel sme si ľahli do lehátok a vychutnali sme si niečo dobré na pitie.

Na ďalších chatách sme sa nezastavovali a šliapali sme na vrchol Monte Seceda (2519 m). Na vrchole je krásny, drevený kríž so sochou Ježiša Krista. Urobili sme si množstvo fotiek s typickými, šikmými svahmi a špicatými vežami nad nimi.

V zástupe ľudí sme začali schádzať dolu a dali sme si dobrý obed na chate Malga Troier. Pri ďalšom zostupe sme si urobili odbočku ku kaplnke Mastlé. V chate Odles sme si ešte pochutili na prošute a miešanom nápoji. Začalo sa zmrákať a do Santa Cristiny sme prišli za slabého dažďa. Kým sme čakali na autobus, tak Pali s Terezkou poriadne zmokli, lebo sa ešte vybrali na feratu na Sas Rigais. Nevyšli, ale zato do nitky zmokli. Večer sme sa znovu všetci stretli na dobrej večeri v Selve. Pali s rodinou zostal ešte jeden deň v Dolomitoch, Vlado s Ľubkou sa vybrali na 2 dni do Slovinska a modransko-linčanský zvyšok išiel domov. Po ceste sme sa zastavili v Klagenfurte a pozreli sme si miniatúry v Minimunduse.

Dolomity nás po rokoch nesklamali a kamarátov, ktorí tam boli prvýkrát uchvátili. Počasie nám prialo, aj keď po večeroch nám niekedy popršalo. Každý deň sme urobili krásnu túru a mohli sme sa kochať neskutočnou, prírodnou krásou. Arrivederci Dolomiti!

Autor: Dušan

Fotogaléria: https://photos.app.goo.gl/ndwnRBFjioXLqUtX6