MTB expedícia - MAMIL 2022

MTB expedícia MAMIL 2022 bola voľným pokračovaním expedície z minulého roku, keď sme skončili v Poprade. Z logistických dôvodov sme začínali v Štrbe a prešli sme národné parky Nízke Tatry a Muránska planina, taktiež Poľanu a Veporské vrchy. Koniec expedície bol v Ružomerku. Na prepravu sme použili "skvelé" služby Železníc SR, ale našťastie sme sa dostali na začiatok a dokonca aj domov podľa plánu.

Expedícia mala intenzívny začiatok priamo v rannom vlaku do Štrby. Lístky, hlavne miestenky na bicykel, sme si zabezpečili v dostatočnom predstihu, čo bol nakoniec problém. ŽSR mení vozne a ich radenie pár dní pred odchodom a tak sme vozne, do ktorých sme mali miestenky na bicykle, nenašli. Museli sme narvať všetky naše bicykle do batožinového vozňa, kde boli už iné bicykle a tiež plno minerálok, pretože reštauračný vozeň tiež nebol vypravený. Halda minerálok bol nakoniec našou záchranou, pretože sme dali 8 bicyklov na miesta pre 5 bicyklov a všetko sme obložili minerálkami. Rovnaká situácia nastala na spiatočnej ceste z Ružomberka. Celkovo sú služby ŽSR zúfalé, zato sprievodkyne, ktoré to musia na mieste riešiť, sú skvelé.

Po 10. hodine sme vystúpili v Štrbe, nastrojili sme bicykle a zábava mohla začať. Po ceste sme prefrčali do Šuňavy, kde sme sa vybrali do prvého stúpania sledujúc žltú značku. Kamenistým zjazdom sme prešli na asfaltku vedúcu do Liptovskej Tepličky. Čakal nás tiež zaujímavý prechod potoka, kde sme si niektorí nechtiac omočili nohy. V Liptovskej Tepličke sme si dali prvú, pitnú a pivnú prestávku. Na konci dediny sú zaujímavé zemiakové pivničky. Vošli sme do Ždiarskej doliny, ktorou sme nastúpali viac ako 500 výškových metrov a prišli na magické miesto, k útulni Andrejcová. Mali sme veľa času, tak sme dlho relaxovali v lehátkach vychutnávajúc si pivko a horec. Z Andrejcovej nás čakal veľmi strmý zjazd po modrej značke až na lúky nad Pohorelou. V dedine sme si dali ďalšiu prestávku s pivkom a niekto si dal aj polievku. Z Pohorelej do Heľpy, cieľa našej prvej etapy, to trvalo krátko. Po cykloceste "Zelená stuha Horehronia" sme prišli do Heľpy a ubytovali sa v penzióne Lucs. Po večernej socializácii s miestnymi v miestnej krčme sme sa uložili spať, pretože nás čakala náročná etapa.

Druhý deň expedície sme začali po ceste z Heľpy do Pohorelej, ale po pár kilometroch sme odbočili do Rácovej doliny. Dolinou sme plynulo stúpali až k miestu, kde zelená značka pokračovala ďalej dolinou, pričom cyklocesta stúpala a traverzovala bočný svah. Veľmi nás lákala cesta dolinou, ale nakoniec sme sa držali plánu a išli sme cyklocestou. Nebola to zlá voľba, pretože zelená značka stúpa strmo hore do sedla Sitárovo, takže by sme museli bicykle tlačiť. V sedle Sitárovo sa cyklochodník prudko stáča doprava na nejazditeľný, úzky chodník. Po chvíli tlačenia sme začali príjemný zjazd pod sedlo na starú, asfaltovú cestu, ktorá sa pripojila na cyklocestu v doline Hronec. Pri horárni Pätina sme sa znovu rozhodovali kadiaľ pokračovať. Buď cyklocestou do sedla Burda alebo po modrej značky cez Stožky. Vybrali sme si druhú možnosť. Po horáreň Stožky sme išli po asfaltovej, lesnej ceste. Odtiaľto sa zakrátko chodník zmenil na "divočinu", ktorá trvala prakticky až po sedlo Burda. Tu sme hľadali cestu ku zrubu v sedle Burda, ktorý sa nachádza neďaleko od sedla. Zrub alebo útulňa bola zavretá, tak sme sa tam občerstvili z vlastných zdrojov. Po oddychu sme po cykloceste prišli na Kučelach a čakal nás dlhý a rýchly zjazd do sedla Zbojská. Počas zjazdu nás zastavila búrka a museli sme čakať schovaní pod stromami. Dážď sa zmiernil a rýchlo sme sa po skupinkách presunuli na salaš Zbojská. Tu sme si dali zaslúžený obed, dlhšiu prestávku a tiež sme sa stretli s Ďurim, ktorý prišiel za nami na e-biku z jeho chaty. Pod tmavou oblohou sme pokračovali do sedla Chlipavice, kde sme chceli prečkať ďalší dážď. S príjemným chátarom a peknou chatárkou sme pobudli hodnú chvíľu a prečkali dážď. Nasledoval dlhý zjazd až do Čierneho Balogu, konkrétne časti Dobroč. Tu sa Ďuri oddelil a keďže sme mali dosť času, zmenili sme našu trasu. Namiesto pokračovania do Čierneho Balogu a Ostrblia sme začali stúpať dlhou dolinou Rakytovo až sme prišli na hrebeň, ktorým vedie Rudná magistrála. Vystúpali sme až pod vrch Sedmák a konečne sme klesali do obce Sihla. Tu sme si urobili ďalšiu, dlhšiu prestávku a tešili sme sa z pekného počasia a dobrého pivka. Aby sme stihli večeru v Ostrblí, museli sme opustiť Sihlu a najprv sme si užívali krásny zjazd ku priehrade Hronček. Na začiatku Kamenistej doliny sú krásne meandre Kamenistého potoka. Za priehradou nás čakal posledný, únavný výšľap cez hrebeň do dedinky Ostrblie. Prišli sme unavení, ale na čas a stihli sme večeru. Večer bol teplý a po večeri sme si vychutnali pivko sediac vonku.

Posledný deň sme museli prejsť z Veporských vrchov cez Nízke Tatry na Liptov. Hneď zrána sme stúpali do sedla pod Hrbom. Najprv to bolo príjemné stúpanie, ktorá sa zmenilo na strmé pred samotným sedlom. Odpočinok na chate pod Hrbom prišlo vhod. Libor mal na konci stúpania trochu adrenalínový zážitok, keď mu cez cestu prebehol mladý medveď. Všetci sme mu nadávali, že neurobil fotku. :) Rýchlym zjazdom sme najprv po lesnej ceste a neskôr po asfaltke prišli do kúpeľov Brusno. Lamentovali sme nad schátranými, starými kúpeľovými domami a to nás ešte čakal pohľad na Korytnicu. Sme jedineční národ, ktorý má krásne kúpele a vie ich jedinečne zničiť a nevyužívať vo svoj prospech. Z Brusna sme sa trochu motali, kým sme našli reštauráciu Grajciar, kde sme si dali ľahký obed. Čakalo nás dlhé stúpanie do Hiadeľského sedla. Kúsok za pomníkom padlým v SNP sme prešli do tlačiaceho módu. Museli sme vyšliapať a tlačiť bicykle asi 300 výškových metrov, kým sme vyšli do sedla. To bolo posledné stúpanie dňa aj expedície. Rýchlo sme zbehli do Korytnice, kde sme si nabrali výbornú vodu z liečivého prameňa. Známou cyklocestou Korytnička sme smerovali do Ružomberka. V reštaurácii Botega pri odbočke na Smrekovicu sme si dali niečo pod zub. K odchodu vlaku sme mali ešte dosť času, tak sme sa motali po centre Ružomberka. Niektorí si dali ešte pizzu a niektorí len zmrzlinu. Nasadli sme na vlak a po obligátnych cvičeniach s bicyklami cestovali domov.

Táto expedícia bola rovnako úpešná ako minuloročná. Prešli sme za 3 dni 200 km a nastúpali sme 4000 výškových metrov. Mali sme len jeden problém s rozbitým prehadzovačom, ale Janko jazdil tak, akoby ho ani nepotreboval. Nemali sme žiaden defekt, čo je skoro zázrak. Budúci rok sa názov expedície pravdepodobne zmení z MAMIL (Middle Age Man In Lycra) na OMIL (Old Man In Lycra), pretože niekto dosiahne 50-ku a niekto 60-ku.