Tour de Kokořín - 26.5.-30.5.2018

Cieľom cykloexpedície pre rok 2018 bolo Kokořínsko. Dievčatám sa páčila reportáž z akcie Malokarpatského cyklo klubu – www.mkck.sk. V návale radosti, že kam to pôjdeme, si nevšimli, čo za kraj to Kokořínsko vôbec je:

Chránená krajinná oblasť Kokořínsko – Máchův kraj zaberá rozlohu cca 410 km². Patrí k najkrajším oblastiam Mělnicka, Českolipska, Mladoboleslavska aj celých Čiech. Krajina má kaňonovitý charakter, v severnej časti prechádza do pahorkatiny, sú pre ňu typické pieskovcové skaly, z ktorých mnohé vytvárajú rozličné tvary - skalné previsy, drobné jaskyne, výklenky a rímsy. (zdroj: Wikipedia)

Takže nás čakali kopce, kopčeky, rokliny, skaly, jednoducho všetko len nie rovina, ktorú dievčatá milujú a akékoľvek stúpania nenávidia. Už vopred možno skonštatovať, že zabojovali a kopce nakoniec neboli až taký problém. Navyše ani nemohli nadávať, keďže si to samé vymysleli.

Sobota, 26.5.2018 – príchod do Kokořína a prehliadka hradu Kokořín

Ráno sme naložili naších dvojkolesových tátošov a frčali sme cez Prahu a Mělník do Kokořína. Ambiciózny plán hovoril o krátkej cyklotúre a prehliadke hradu Kokořín. Po dobrom pivku sme cyklotúru vypustili a pešo sme sa prešli na hrad Kokořín, ktorý sme si prezreli.

V reštaurácii U kone www.kokorin-ukone.cz , ktorú môžeme len a len odporučiť, sme sa dohodli na raňajkách a večeriach na celý pobyt. Najprv sme sa síce opýtali tú istú vec asi trikrát, ale pani domáca mala pochopenie. 

Kokořínsko je zaujímavý kraj, kde všetko pre turistov funguje mimo hlavnej sezóny len v piatok, sobotu a v nedeľu. V iné dni „tam chcípl pes“. Pocítili sme to hlavne po víkende.

Po večeri sme ochutnali vynikajúce cukrárenské dobroty, napríklad parížský rez bol fantastický.

Nedeľa, 27.5.2018 – Pokličky, Mšeno, hrad Houska

V nedeľu ráno po výdatných raňajkách sme vyrazili na prvú cyklotúru. Najprv Kokořínským dolom k typickým pieskovcovým skalám zvaným Pokličky. Po drevených schodoch sme vyšli z údolia ku samotným skalám, ktoré sú zaujímavým prírodným úkazom potvrdzujúcim zvetrávanie pieskovcových skál. Erik trpel prakticky celý pobyt, hlavne pri chôdzi, kedy ho trápilo koleno. Už aby ten meniskus bol von. 

Od Pokličiek sme pokračovali turistickým chodníkom k rokline Apatyka, známej bohatou flórou. Prechádzali sme okolo zaujímavých skál, niekedy doslova len prechádzali, pretože na pieskovom chodníku sa len ťažko jazdilo. Vyšli sme z lesa a po štátnej ceste sme dorazili do mestečka Mšeno. Po celý zvyšok cykloexpedície sme mali zo Mšena srandu, pretože odvšadiaľ bolo 5-10 km do Mšena. Tu sme si urobili prestávku  na občerstvenie – páni na pivko, dámy na kávu. Zo Mšena sme sa vydali na cyklocestu č. 0009, ktorá nás priviedla k skalám zvaným Obří hlava a Žába. Pokračovali sme cyklocestou až sme sa napojili na cyklocestu č. 142. V Ráji sme zle odbočili a namiesto cez Brusné sme šliapali do Tubože a ďalej Zámeckou cestou alebo aj alejou líp až na hrad Houska. Bol to veľmi výživný výšľap. Prehliadku hradu sme oželeli, Milan opravil defekt a ostatní sme si odpočinuli. Od hradu sme schádzali pôvodne plánovanou cestou cez Brusné, Ráj až do Vojtěchova. Tu sme sa vydali opäť smerom hore cyklocestou do Jestřebíc. Janka objavila, že v Jestřebicích je skvelá srbská reštaurácia - Drakulova krčma. Tu sme pobudli dosť dlho, jedlo bola skvelé a bolo ho veľmi veľa. Bol to veľmi neskorý obed, čo znamenalo, že večera bola „light“ – väčšinou zmrzlina a pivo. V Drakulovej krčme si Janka a Nora objednali čevapčiči a klobásky. Dobre sme sa zasmiali na domácom, mladom Srbovi:

Nora: Môžem dostať kečup?

Domáci: Nie, nedám! Na domáce klobásky ja nedám kečup.

Podobne to bolo u vedľajšieho stolu, keď si niekto pýtal cukor ku káve pripravenej tradičným spôsobom.  Na záver cyklotúry sme sa vybrali do dedinky Dobřeň, kde nám malé, podnikavé deti predali domácu limonádu. Z Dobřeni sme sa najprv  vydali smerom na Vidim krásnym zjazdom, ale hneď na začiatku sme sa otočili, pretože zjazd by sa cestou späť zmenil na kruté stúpanie. Začali sme radšej klesať Šemanovickým dlem. Začiatok bol pre dievčatá trochu krkolomný, pretože prudké klesanie bolo dosť kamenisté. Naštastie cesta sa zmenila na príjemnú lesnú cestu a hlavne stále klesala. Na konci sme sa odfotili pri jaskyni Klemperka, ku ktorej bolo treba vyjsť po drevenom rebríku, čo bolo pre dievčatá zase trochu adrenalínové.

Ale všetko bravúrne zvládli, ako aj záverečné a dlhé stúpanie do Kokořína. Do Kokořína sa totiž stúpa z každej strany, takže záver dňa bol vždy istý – bolo treba dobre šliapať do kopca. Záver dňa bol tradičný – dobrá večera, pivo a prechádzka okolo malého rybníka v centre Kokořína počúvajúc kŕkajúce žaby.

Pondelok, 28.5.2018 – Doksy a Máchovo jazero

Opä po skvelých raňajkách sme začali šliapať do pedálov. Po celý pobyt sme mali perfektné počasie – bolo slnečno, teplo a žiadne zrážky. Teplo znižoval niekedy mierny vietor alebo tieň stromov v údoliach a roklinách. Najprv sme nastúpali pár mestrov nad Kokořín a okolo hradu zjazdili do známeho Kokořínského dlu. Známou cyklocestou po málo frekventovanej štátnej ceste sme okolo rybníka Stříbrník prišli do Ráje a odtiaľ východným smerom do Libovíc. Čakalo nás dlhé stúpanie a príjemný zjazd cez Nosálov do malej obce Lobeč, kde má sídlo „parostrojní pivovar“ Lobeč. Zabudli sme alebo sme si ešte neuvedomovali, že je pondelok a vtedy v Kokořínsku „chcípl pes“. To v preklade znamená, že je otvorené len minimum reštaurácií. Pivovar bol zatvorený a chlapci vykladajúci jačmeň sa nechceli dať „ukecať“, aby nám nejaké pivo natočili. Naše ženy vytasili aj ženské zbrane, ale nepomohlo to. Dokonca Bea im tvrdila, že sme tam prišli až z ďalekého Slovenska. Chlapík nás odbil slovami:

Máte u vás internet? A jak dlouho ste plánovali dovolenou?

Nakoniec nám predali 2 1,5l fľaše piva, ktorá sme vypili v centre obce pod lipou a frčali sme preč respektíve smer Nosálov, Žďár, Okna až do mesta Doksy.

Tu sme našli reštauráciu a dali sme si povestnú českú sviečkovú. Mesto Doksy je pri Máchovom jazere, kde sme si dopriali poobednú siestu. Pod borovicami sa nám krásne driemalo. Dušan si aj zaplával v jazere, ktorá je skôr veľkým rybníkom.

Po sieste sme išli ešte na námestie na zmrzlinu. Zmrzlinár je Isaak Saliji, slovenský občan narodený v Macedónsku. Robí fantastickú zmrzlinu a krátko s nami podebatoval. Panskú časť expedície zaujal jeho výrok smerom k našim ženám:

„Žena má na mužovi robiti, a nie na kole jazditi!“

Po rozlúčke s našim spoluobčanom sme cez obce Tachov, Ždírec a Blatce prišli pod hrad Houska. Odtiaľ už známou cestou cez Tubož, Ráj a Vojtěchov sme prišli pod hrad Kokořín. Tu nás čakalo záverečné, veľmi výživné stúpanie. Dievčatá sa s tým dobre popasovali a niektoré to vyšli bez zosadnutia. Po opäť výbornej večeri bol veľký súboj v kartách.

Utorok, 29.5.2018 – Mělník

V tento deň sme zamierili opačným smerom, konkrétne na juh, do mesta Mělník. Zbehli sme dolu cez Vysokú a alej pri višňovom sade až na okraj Mělníka. Pred historickým centrom sa cesta prudko zdvihla a riadne sme sa zadýchali. Na prvom námestí na jednej budove sa vynímalo príznačné označenie Kardio centra. Keď sa tep vrátil do normálu, tak sme pokračovali na pekné, historické námestie Mělníka, kde sa v „podloubí“ nakrúcal film „Jak svět přichází o básniky“. Pri neďalekom zámku je vyhliadka na sútok dvoch najväčších českých riek – Labe a Vltavy.

Vyšli sme si na vežu pri kostole, ktorý bol ako sa na utorok patrí, zatvorený. Z vyhliadky je vidno do ďalekého okolia, bolo vidieť aj horu Říp, ktorá je pamätným miestom českej mytológie a histórie. Zbehli sme k rieke a šliapali sme cyklocestou popri Labe. Za obcou Větrušice sme cez frekventovaný cestný most prešli cez Labe a poľnými cestami sme prišli k potrubnému mostu cez Vltavu. Bicykle sme museli vyniesť a zniesť cez schodiská mostu. Následne sme sa viezli krásnym cyklochodníkom s označením „EV7 Vltavská“. Cez historické „zdýmadlo“ sme prekročili kanál Vltavy a pokračovali znovu popri Labe. Obednú prestávku sme si urobili v reštaurácii Na Knížecí. Po obede sme sa vrátili kúsok späť k lávke cez Labe, pričom sme prešli okolo pomníku „Vodočet povodní“, ktorý ukazuje výšku hladiny Labe pri povodniach. Po návrate na pravý breh Labe sme pokračovali k okraju Mělníku a ďalej cez Liběchov až do obce Želízy. Tu sme išli cyklocestou č. 0012 cez borovicový les ku sochách vytesaným do pieskovcových skál zobrazujúcich Harfenicu (žena hrajúca na harfu) a Hada.

Zišli sme do obce Tupadly a späť do Želíz, kde sme si dali pivko. Štátnou cestou smerom na Dolní Zimoř sme smerovali do dvoch dolov – Zimořský a Truskavenský. Bola to krásna bicyklovačka lesnou cestou až sme prišli na začiatok dlhého stúpania do Kokořína. Opakoval sa tradičný záver dňa – večera, pivo, žaby a karty.

Streda, 30.5.2018 – Vidim a odchod domov

Pred cestou domov sme si pozreli krásny park v obci Vidim, ktroý je pri zámku. Park má pamätné, obrovské stromy. Už nás čakala len cesta domov.

Kokořínsko nesklamalo prírodou a partia bola ako vždy výborná. Celkovo by sme mohli kraj charakterizovať slovami:

„nádherné pieskovcové skaly, voňavé lipy, niekedy slabšie značené cyklocesty, všetko fungujúce len Pia-Ne a odvšadiaľ je 5-10 km do Mšena 

Fotogaléria: https://photos.app.goo.gl/LzV55miQ7fdgekKm8