Skialpová expedícia - Silvretta 2019

Mal som sen ísť na nejakú skutočnú skialpovú expedíciu. Ciele na zimu 201/2019 boli Silvretta, oblasť v okolí Ortleru alebo Dolomity. Termín bol stanovený na marec , prípadne apríl. Voľba padla na Silvrettu a začiatok marca. Termín som posúval kvôli práci a preto sme dali dokopy malý tím. Peter bohužiaľ ochorel, tak som sa do skialpového raja vydal s Martinom. V piatok 1. marca sme skoro ráno sadli do auta a čakala nás dlhá cesta. Cesta ubehla bez problémov, ak nerátame hodinovú zápchu na rakúsko-nemeckých hraniciach. Poobede sme za stáleho sneženia zaparkovali auto v obci Galtur pri športovom komplexe. Rýchle zbalenie, nalepenie pásov a už sme hľadali cestu do doliny Jamtal. Čakalo nás 10 km v neustálom snežení.s ťažkými batohmi na chrbtoch. Keď padol súmrak, vybral som čelovku a Martin sa vybral dopredu. Začal ťahať stopu do prudkého traverzu. Začal som naňho strašne skaredo nadávať, že čo to vybral za stopu. Tušil som, že sme mali ísť dnom doliny. Už sme videli svetlá chaty, ale museli sme sa spustiť na dno doliny na správnu cestu. Tu som zistil, že Martin nasledoval iné stopy a tiež strašne nadával. Partia pred nami sa na chate priznala, že sa nechala zlákať svetlami chaty a nastúpili do svahu trochu skoro. Vyčerpaní sme úspešne dorazili na chatu Jamtalhütte. Chata je perfektne vybavená pre lyžiarov - lyžiareň, veľká sušiareň, výborná kuchyňa, teplá sprcha. Zložili sme sa v lágri s 12 posteľami a dali sme si odloženú večeru.

Sobota nás vítala zamračenou oblohou, ale predpoveď počasia sľubovala zlepšenie. A to aj nastalo. V chate sme nalepili pásy a to bola chyba. Najprv bolo treba zbehnúť na dno doliny, čo s pásmi a v prašane celkom dobre nejde alebo nám to nešlo. Prvý pád bol teda pár metrov od chaty. Bol to zaujímavý začiatok nakoniec perfektného dňa. Zaradili sme sa do vláčiku a šliapali v stope smer sedlo Jamjoch. Počasie bolo stále lepšie a lepšie, takže sme si užívali pekné výhľady. Zo sedla Jamjoch sme na lyžiach vyšli až skoro ku krížu na vrchole Hintere Jamspitze (3156 m). Odfotili sme si okolité vrcholy s dominantným Dreiländerspitze a Piz Buin. Pozorovali sme ľudí stúpajúcich na vrchol Vordere Jamspitze. Opatrne sme zišli späť do sedla s tešili sa na Jeho Veličenstvo Prašan. Pre mňa to bola premiéra, pretože som ešte nikdy nelyžoval v takomto prašane. Techniku som mal zvládnutú, teda teoreticky. Prax bola, hlavne na začiatku, dosť horšia. Pozoroval som skupinu pred nami, ktorú sme nasledovali a snažil som sa kopírovať techniku. Bolo to super! Zlepšoval som sa každým metrom, ale úprimne, stále mám rezervy. V každom prípade som pochopil, prečo každý zbožňuje - prašan. Zaradil som sa medzi týchto lyžiarov. Od skupiny sme sa oddelili na ľadovci, kde sa terén narovnal. Martin navrhoval, že ešte je skoro ísť na chatu a aby sme vyšli do ďalšieho sedla. Súhlasil som, aj keď som mal toho dosť. Zastavil som sa, keď mi na hodinkách svietil údaj - 1200 nastúpaných vertikálnych metrov. Povedal som si, že to na jeden deň stačí. Čakali nás ešte tri takéto dni. Martin vyšiel ešte 250 metrov vyššie až do sedla. Spustil som sa na chatu už viac narovnaným terénom. Dokonca bolo treba ešte ísť aj trochu do kopca a na koniec vyjsť na chatu. Nasledoval rituál každého dňa - sušiareň, sprcha, oddych, večera, pivo a posteľ.

V nedeľu sme mali plán prejsť na ďalšiu chatu - Wiesbadenerhütte. Samozrejme cez nejaký vrchol a naťažko. Batohy sme mali pekelne ťažké a najhoršie bolo vyhodiť si ich na chrbát. Potom nám akoby prirástli k telu. Takže známou stopou do sedla Ochsenscharte (3970 m), kde bol Martin včera. Odtiaľ strmým a tvrdým traverzom do bezmenného, menšieho sedla. Tu nastalo prezúvanie - lyže dolu, mačky na nohy a čakan do ruky. Čakal nás exponovaný výstup na vrchol Dreiländerspitze. Ku krížu sme nevyšli, pretože tam viedol veľmi exponovaný, úzky hrebienok, kde sa striedali lanové družstvá. Jedno išlo dolu, druhé hore a nám sa nechcelo čakať. Urobili sme si fotky s krížom v pozadí a veľmi opatrne sme schádzali dolu. V sedielku nastalo opäť prezúvanie - mačky dolu, lyže prepnúť do zjazdového módu a hurá dolu. Najprv strmou a tvrdou pasážou a potom opäť v prašane, aj keď už trochu rozjazdenom. V pohode sme dorazili na chatu Wiesbadenerhütte, dali sme si zaslúžené pivo, vychutnali sme si teplú sprchu a tešili sa na večeru. Večer sme si pokecali s priateľmi z Česka a išli spať.

Na pondelok sme si vybrali najvyšší bod Silvretty - Piz Buin (3312 m). Ráno nás čakal silný vietor, čo nás neodradilo a začali sme najprv stúpať smerom na vrch Grüne Kuppe. Odtiaľ sme pokračovali po ľadovci Ochsentaler a stále sme odolávali búrlivému vetru. Pod sedlom Buinlücke sme si niekedy pripadali ako Amundsen v Antarktíde, keď sme odolávali búrlivému vetru, ktorý nás tlačil dozadu. Nakoniec sme predsa vyšli do sedla pod Piz Buin. Vymenili sme lyže za mačky a čakan a vyrazili sme na vrchol. Niektoré pasáže boli dosť exponované a niektorí lezci sa istili lanom. My sme si verili a nechali sme lano dolu v batohu. Na vrchole sa vietor utíšil a my sme si vychutnávali krásne výhľady na celé pohorie Silvretty. Opatrne sme zostúpili na ľadovec a pripravili sme sa na zjazd. Zjazd bol všelijaký - najprv na ufúkanom snehu na ľadovci, neskôr v parádnom prašane, ktorý rýchlo vystriedal mokrý sneh. Počasie sa zhoršilo a kvôli zlej viditeľnosti sme každú chvíľu hľadali správny smer. So šťastím sme sa dostali na dno doliny a čakal nás ešte krátky, ale výživný výstup na chatu. Nasledovala naša silvrettská rutina - sprcha, večera, pivko a debaty.

Utorok bol nás posledný deň expedície a oreto sme vstávali skoro. Z chaty sme vyrazili o 6:30 a po nočnom snežení sme museli raziť stopu. Výstup do sedla Ochsenscharte bol dosť náročný, ale zato zjazd na opačnú stranu bol - božský. Veď viete, niet nad to, keď ste prví :) Samozerjem na svahu. Užili sme si jazdu v čerstvom prašane a prvých skialpinistov sme stretli až pri chate Jamtalhütte. Po krátkej prestávke sme sa najprv uhli rolbe, ktorá nám urobila na 1 kilometri krásny menčester. Potom nasledovalo dlhéééééé paličkovanie až do Galturu. Aspoň sme si vytrénovali tricepsy. V Galture sme sa rýchlo "nalodili" do auta a frčali domov.

Silvretta je uvádzaná ako skialpinistický raj. Teraz môžeme aj my potvrdiť, že je. Mali sme šťastie na počasie, vyšli sme na všetky plánované vrcholy, užili sme si zjazdy v prašane - jednoducho sme prežili pár skvelých dní. Len Peter chýbal.

Fotogaléria

https://photos.google.com/album/AF1QipPc5jBhDX9qanrr2Hyu6P3DvU-gnAM-9QIkK0G6